Rozvrhovanie pracovného času

Rozvrhnutie pracovného času je významným faktorom v záujme zabezpečenia zvýšenia bezpečnosti pri výkone závislej práce. V pracovnom práve možno rozlišovať prípady zamestnancov alebo zamestnankýň, keď možno špecificky upraviť pracovný čas, a to v záujme ochrany ich bezpečnosti a zdravia. Ide o tehotné zamestnankyne, matky do konca deviateho mesiaca po pôrode alebo dojčiace ženy, kde možno špecificky upraviť pracovný čas. Taktiež v prípade mladistvých zamestnancov možno špecificky upraviť pracovný čas a zákon č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len "Zákonník práce") ustanovuje kogentnou právnou úpravou prípady, keď môže zamestnávateľ zaviesť nerovnomerne rozvrhnutý pracovný čas. Pružný pracovný čas predstavuje v súčasnosti často využívanú alternatívu zosúladenia pracovných povinností a osobného voľna zamestnancov, a tým prispieva aj k vyššej miere zabezpečenia oddychu zamestnancov a bezpečnosti práce.

Pružný pracovný čas predstavuje buď rovnomerné, alebo nerovnomerné rozvrhnutie pracovného času, závisí to od konkrétneho prípadu. Pružný pracovný čas však umožňuje skombinovať pracovné povinnosti zamestnanca s jeho osobnými záujmami, čo je pre neho výhodné. Pružný pracovný čas môže zamestnávateľ zaviesť kolektívnou zmluvou alebo po dohode so zástupcami zamestnancov, ktorí u neho pôsobia. Počas základného pracovného času však zamestnanec musí byť prítomný na pracovisku. Pokiaľ je zamestnanec zamestnávateľom vyslaný na pracovnú cestu, počas jej trvania sa mení aj pružný pracovný čas na fixný, a preto zamestnávateľ musí oznámiť dĺžku pracovného času, ktorá bude u zamestnanca počas pracovnej cesty platiť.

Týždňom sa pre potreby rozvrhnutia pracovného času rozumie sedem po sebe nasledujúcich kalendárnych dní. Ustanovený týždenný pracovný čas môže byť rozvrhnutý rovnomerne alebo nerovnomerne.

V prípade domáckej práce a telepráce (§ 52 ZP) sa aplikujú, pokiaľ ide o pracovný čas, niektoré osobitné pravidlá, ktoré vymedzuje § 52 ZP.

Otázka nočnej práce je primárne upravená v § 98 ZP. Regulácia § 98 ZP sa vo väzbe na § 223 ods. 2 ZP vzťahuje aj na dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru.

Identifikácia rovnomerného rozvrhnutia pracovného času (kritéria) a jeho zavedenie je upravené v § 86 ZP. O jeho zavedení rozhoduje zamestnávateľ po prerokovaní so zástupcami zamestnancov (ak u neho nepôsobia, zamestnávateľ postupuje samostatne podľa § 12 ods. 2 ZP). Prerokovanie postačuje preto, že táto forma rozvrhnutia má najmenší dopad napr. na zdravie zamestnanca. V praxi je problematické (vzhľadom na povahu práce) uplatnenie rovnomerného rozvrhnutia napr. v nasledujúcich oblastiach: poľnohospodárstvo, lesné hospodárstvo, doprava, sezónna práca. Rovnomerné rozvrhnutie je typické pre administratívne práce, ako je napríklad práca v úradoch, v kanceláriách.

Podmienky na zavedenie nerovnomerného rozvrhnutia pracovného času upravuje § 87 ZP. Ide o také rozvrhnutie pracovného času, ktoré nespĺňa podmienku(y) podľa § 86 ZP: rozdiel dĺžky pracovného času pripadajúci na jednotlivé týždne presiahne tri hodiny (napríklad striedanie tzv. dlhých a krátkych týždňov) alebo pracovný čas v jednotlivých dňoch presiahne deväť hodín (napríklad práca v 12-hodinových pracovných zmenách), alebo priemerný týždenný pracovný čas v určitom období, najviac v štvortýždňovom, presiahne hranicu pre ustanovený týždenný pracovný čas (napríklad zvýšený sezónny charakter práce – dlhšie vyrovnávacie obdobie).

Na dohody sa nevzťahujú ustanovenia Zákonníka práce o rozvrhovaní pracovného času (§ 86 až § 90 ZP). V prípade dohôd sa ani nepoužíva spojenie „pracovná zmena“, pojem „rozvrh“, „rozvrhovanie“, „organizácia pracovného času“ a pod.