Rozvrhnutie pracovného času je významným faktorom v záujme zabezpečenia zvýšenia bezpečnosti pri výkone závislej práce. V pracovnom práve možno rozlišovať prípady zamestnancov alebo zamestnankýň, keď možno špecificky upraviť pracovný čas, a to v záujme ochrany ich bezpečnosti a zdravia. Ide o tehotné zamestnankyne, matky do konca deviateho mesiaca po pôrode alebo dojčiace ženy, kde možno špecificky upraviť pracovný čas. Taktiež v prípade mladistvých zamestnancov možno špecificky upraviť pracovný čas a zákon č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len "Zákonník práce") ustanovuje kogentnou právnou úpravou prípady, keď môže zamestnávateľ zaviesť nerovnomerne rozvrhnutý pracovný čas. Pružný pracovný čas predstavuje v súčasnosti často využívanú alternatívu zosúladenia pracovných povinností a osobného voľna zamestnancov, a tým prispieva aj k vyššej miere zabezpečenia oddychu zamestnancov a bezpečnosti práce.
Rovnomerne a nerovnomerne rozvrhnutý pracovný čas
Pre rovnomerne rozvrhnutý pracovný čas podľa § 86 ods. 1 Zákonníka práce platí, že o jeho zavedení rozhoduje zamestnávateľ, musí však predtým dôjsť k prerokovaniu jeho zavedenia so zástupcami zamestnancov, pokiaľ sú u zamestnávateľa ustanovení. Podľa Zákonníka práce preto postačuje na zavedenie rovnomerného rozvrhnutia pracovného času len prerokovanie so zástupcami zamestnancov a nemusí dôjsť k dohode s nimi v danom prípade.
Pre rovnomerne rozvrhnutý pracovný čas platia v § 86 ods. 2 a 3 Zákonníka práce ustanovené špecifické kritériá, podľa ktorých pri rovnomernom rozvrhnutí pracovného času na jednotlivé týždne, rozdiel dĺžky pracovného času pripadajúci na jednotlivé týždne nepresiahne tri hodiny a pracovný čas v jednotlivých dňoch nepresiahne deväť hodín. Priemerný týždenný pracovný čas nesmie pritom v určitom období, najviac štvortýždňovom, presahovať hranicu pre ustanovený týždenný pracovný čas. Pri rovnomernom pracovnom čase je výkon práce rovnomerne rozvrhnutý v zásade na päť pracovných dní v týždni.
Pokiaľ rozvrhnutie pracovného času u zamestnávateľa nespĺňa uvedené kritériá, tak ide o nerovnomerné rozvrhnutie pracovného času, ktoré však môže byť zamestnávateľom zavedené podľa § 87 ods. 1 Zákonníka práce len v prípade, ak povaha práce alebo podmienky prevádzky nedovoľujú zavedenie rovnomerného rozvrhnutia pracovného času určeného pre výkon závislej práce. Podstatným špecifickým znakom rovnomerného rozvrhnutia pracovného času je, že pracovný čas je rozvrhnutý v zásade na päť dní v pracovnom týždni. Pritom výrazy "povaha práce" a "podmienky prevádzky" Zákonník práce nevymedzuje, a to ani demonštratívnym právnym výpočtom, a preto je potrebné splnenie predpokladov pre zavedenie nerovnomerného rozvrhnutia pracovného času posúdiť zásadne individuálne.
Rovnomerné rozvrhnutie pracovného času je napríklad nerealizovateľné v prevádzkach, kde dochádza k nerovnomernej potrebe pracovného výkonu, takými môžu byť napríklad spoločnosti, ktoré sa zaoberajú zákazkovým nakladaním a vykladaním, či doručovaním tovaru pre zákazníkov, teda špedičné spoločnosti. Taktiež je rovnomerné rozvrhnutie pracovného času obmedzené v poľnohospodárskej výrobe, kde hlavne v lete vzniká rôzna potreba pracovného výkonu.
-> UPOZORNENIE:
V prípade zavedenia nerovnomerného rozvrhnutia pracovného času zamestnávateľom už nepostačuje jeho predchádzajúce prerokovanie so zástupcami zamestnancov, ale je potrebná dohoda na jeho zavedení u zamestnávateľa so zástupcami zamestnancov, prípadne so samotným zamestnancom, pokiaľ zástupcovia zamestnancov neboli u zamestnávateľa ustanovení. Pritom v § 87 ods. 1 Zákonník práce neustanovuje obsahové náležitosti takejto dohody, z jej obsahu by však malo byť zrejmé, že došlo ku konsenzu ohľadom nerovnomerného rozvrhnutia pracovného času a mali by tam byť taktiež uvedené kritériá pre organizáciu nerovnomerného rozvrhnutia prac