Zodpovednosť za škodu
Rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-442/22 prináša dôležité ponaučenie pre všetkých platiteľov DPH – aj keď sa podnik sám nedopustí podvodu, môže niesť dôsledky, ak nezabezpečí dostatočný dohľad nad vlastnými zamestnancami.
Pokiaľ zamestnanec alebo zamestnávateľ porušia predpisy platnej právnej úpravy, možno vyvodiť pracovnoprávnu zodpovednosť. Pre vyvodenie tejto zodpovednosti postačuje aj porušenie interných normatívnych právnych predpisov, pokiaľ sú u zamestnávateľa v platnosti. Právna zodpovednosť predpokladá obligatórne právne predpoklady dané právnou úpravou. Ide napríklad o príčinnú súvislosť protiprávneho konania zamestnanca alebo zamestnávateľa a vznikom ujmy alebo škody ako neželaného protiprávneho následku, ktorý vznikol. V prípade zamestnanca je potrebné zisťovať aj jeho zavinenie, teda či išlo o úmysel alebo nedbanlivosť v danom prípade.
Pre naplnenie pracovnoprávnej zodpovednosti v pracovnom práve musia nastať jednotlivé obligatórne predpoklady dané právnou úpravou. Pri prešetrovaní vzniknutej škody, ktorá zamestnávateľovi vznikla je nevyhnutné určiť rozsah a spôsob jej náhrady zamestnávateľovi. Pritom je podstatné, aby boli závery z prešetrovania zodpovednosti riadne prerokované so zamestnancom. Pri určovaní rozsahu náhrady škody, ktorá má byť uhradená zamestnávateľovi zamestnancom, je potrebné taktiež rešpektovať aj jej hranice dané kogentnou právnou úpravou. Podstatné pre rozsah náhrady škody je aj to, či bola zamestnancom spôsobená úmyselne alebo z nedbanlivosti v konkrétnom prípade.
V praxi sa možno v pracovnom práve stretnúť aj s interakciami dvoch právnych predpisov z úplne iných oblastí (pracovnoprávny a občianskoprávny – spotrebiteľský), pričom sú spojené spoločnou udalosťou (zrušenie letu na zahraničnej pracovnej ceste).
- Článek
Pri výkone závislej práce môže dôjsť ku vzniku situácie, ktorá ohrozuje alebo spôsobí narušenie bezpečnosti práce. Pritom zamestnanec a aj zamestnávateľ by sa mali správať tak, aby svojím konaním predchádzali vzniku škôd na majetku alebo ujmy na živote alebo zdraví zamestnanca. Pokiaľ ale dôjde k porušovaniu bezpečnosti práce a zamestnanec má o tom vedomosť, upovedomí o tom vedúceho zamestnanca. Pritom rámcovým právnym predpisom, ktorý rieši uvedenú oblasť, ktorá súvisí aj s pracovnoprávnou zodpovednosťou, je zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce“), ale je to aj iná, osobitná právna úprava. Uvedené prípady postupu zamestnanca budú preto predmetom tohto článku.
Príspevok sa zaoberá právnou úpravou zodpovednosti zamestnanca za stratu zverených predmetov. V príspevku je poukázané najmä na predpoklady vzniku tejto zodpovednosti zamestnanca za škodu, postup pri uplatňovaní náhrady škody a premlčanie práva na náhradu škody.
Príspevok sa zaoberá právnou úpravou zodpovednosti zamestnávateľa za škodu na odložených veciach. V príspevku je poukázané najmä na predpoklady vzniku tejto zodpovednosti zamestnávateľa za škodu, postup pri uplatňovaní náhrady škody a premlčanie práva na náhradu škody.
Môže zamestnávateľ nejakým spôsobom "prinútiť" zamestnanca, aby s ním uzatvoril dohodu o hmotnej zodpovednosti, keď ju zamestnanec nechce podpísať?
Ustanovenie § 223 ods. 2 ZP priamo neodkazuje na ustanovenia o zodpovednosti za škodu ani neupravuje zodpovednosť za škodu či už zamestnanca, ktorý pracuje na dohodu, alebo jeho zamestnávateľa. Regulácia je sčasti obsiahnutá v § 225 ZP a niektoré veci vyplývajú aj z prvej časti Zákonníka práce – § 20 ZP zabezpečenie práv a povinností (zrážky zo mzdy), ako aj zo všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka (napr. premlčacia doby pri zodpovednosti za škodu).
Podľa § 225 ods. 2 ZP: „Zamestnávateľ zodpovedá zamestnancovi za škodu, ktorú utrpel pri výkone práce podľa uzatvorenej dohody, alebo v priamej súvislosti s ním, rovnako ako zamestnancom v pracovnom pomere.“
Ide tu o odkaz na aplikáciu § 192 – § 219 ZP na zamestnancov vykonávajúcich prácu na základe dohôd (t. j. aj rovnaké predpoklady zodpovednosti za škodu). Ustanovenie § 220 ZP sa použije v oboch prípadoch.