V minulosti sa už k otázke posúdenia času cestovania na miesto výkonu práce, ktoré je iné ako obvyklé miesto vykonávania práce, vyjadroval už súd EZVO (EFTA court), t. j. súd pre štáty, ktoré nie sú členom EÚ, ale sú členom Európskeho hospodárskeho priestoru (ďalej len „EHP“), a teda dodržujú aj smernice EÚ. Jednou z nich bola aj smernica 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času. Išlo o vec E-11/20. Rozhodnutia tohto súdu nie sú záväzné pre členské štáty EÚ, ale môžu indikovať do budúcna, že podobný spor bude rozhodovať Súdny dvor EÚ a indikovať aj jeho prípadné závery.
- Vzor
Prípad E-11/20
Situácia:
Pán Sverrisson zvyčajne pracuje počas dňa medzi 8:00 hod. a 16:00 hod. v pracovné dni. Pán Sverrisson musí tiež absolvovať „inšpekčné návštevy“, kde vykonáva audit na linkových staniciach islandských leteckých operátorov v zahraničí alebo odpovedá na požiadavky islandských leteckých operátorov, aby letecký mechanik navštívil miesta v zahraničí aby prvýkrát registroval lietadlo alebo na vykonávanie kontrol letovej spôsobilosti lietadiel. Ide často o jeho cestovanie do krajín mimo Európy. Pán Sverrisson a ďalší leteckí mechanici zamestnaní v ICETRA žiadali, aby ich cestovný čas bol uznaný v celom rozsahu ako pracovný čas od času odchodu z ich domovov, kým neprídu na miesto ich konečného určenia do miesta ubytovania v zahraničí.
Súd rozhodol:
1. Potrebný čas strávený cestovaním mimo bežného pracovného času pracovníkom, akým je žalobca vo veci samej na miesto („location“) iné, ako je jeho trvalé alebo obvyklé miesto dochádzky („place of attendance“), aby mohol vykonávať svoju činnosť alebo povinnosti na tomto inom mieste, ako to vyžaduje jeho zamestnávateľ, predstavuje „pracovný čas“ podľa čl. 2 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES Rady zo 4. novembra 2003 o určitých aspektoch organizácie pracovného času. Nezáleží na tom, či je to cesta vykonaná výlučne v rámci EHP alebo do alebo z tretích krajín, ak dohoda o zamestnaní („employment agreement“) je založená a riadi sa vnútroštátnym právom štátu EHP.
2. Nevyžaduje sa žiadne hodnotenie intenzity práce vykonávanej počas cestovania. [1]
V tomto ohľade teda bolo len otázkou času, kedy podobná otázka bude položená aj Súdnemu dvoru EÚ. Stalo sa tak tento rok. Konanie je vedené ako vec C-420/24 (a rumunský súd tam spomína aj prípad E-11/20) a bolo v Úradnom vestníku EÚ zverejnené 30. septembra 2024. Ide o návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal rumunský odvolací súd (Curtea de Apel Iaşi) 11. júna 2024, a týka sa sporu rumunských odborov (Sindicatul Drumarilor „Elie Radu“), ktoré ho začali v mene a na účet svojho člena BZ a správcom ciest v Rumunsku (Compania Națională de Administrare a Infrastructurii Rutiere SA – Direcția Regională de Drumuri şi Poduri Iași). [2]
Podstata sporu:
BZ je zamestnancom spoločnosti Compania Națională de Administrare a Infrastructurii Rutiere SA – Direcția Regională de Drumuri și Poduri Iași (Národná spoločnosť pre správu cestnej infraštruktúry – Regionálne riaditeľstvo ciest a mostov Iași, Rumunsko) (ďalej len „DRDP Iași“ alebo „žalovaná“) a jeho povinnosti ho zaväzujú cestovať na rôzne miesta výkonu práce na účely vykonávania kontroly na staveniskách. V júni 2021 na žiadosť svojho zamestnávateľa, DRDP Iași, BZ vykonal niekoľko ciest na rôzne staveniská nachádzajúce sa v iných lokalitách na účely vykonania kontrol. Cesty sa uskutočňovali osobným vozidlom, ktoré dal k dispozícii zamestnávateľ a ktoré zvyčajne viedol vodič. Zamestnávateľ však odmietol BZ preplatiť 31,5 hodín práce nadčas spôsobených takýmito cestami.
V dôsledku toho Sindicatul Drumarilor „Elie Radu“ (Odborový zväz pracovníkov cestných stavieb „Elie Radu“) (ďalej len „žalobca“) v mene a na účet svojho člena BZ podal žalobu na Tribunalul Iași (Vyšší súd Iași, Rumunsko), v ktorej žiadal, aby uznal skutočnosť, že v júni 2021 BZ odpracoval 31,5 hodiny práce nadčas, a zaviazal žalovanú spoločnosť DRDP Iași na vyplatenie súvisiacich nárokov na odmenu za takúto prácu nadčas.
Tribunalul Iași (Vyšší súd Iași) zamietol žalobu rozsudkom z 20. júla 2022 a konštatoval, že čas strávený samotnou cestou osobným vozidlom nepredstavuje pracovný čas ani podľa ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov, ani podľa smernice 2003/88. Žalobca sa proti tomuto rozsudku odvolal na vnútroštátny súd a požiadal ho, aby Súdnemu dvoru predložil návrh na začatie prejudiciálneho k