Portál pre zamestnávateľov, zástupcov zamestnancov, personalistov, manažérov HR a právnikov

Pracovné situácie

Posúdenie času cesty ako pracovného času

Publikované: Autor/i: JUDr. et. Mgr. Jozef Toman, PhD.

V minulosti sa už k otázke posúdenia času cestovania na miesto výkonu práce, ktoré je iné ako obvyklé miesto vykonávania práce, vyjadroval už súd EZVO (EFTA court), t. j. súd pre štáty, ktoré nie sú členom EÚ, ale sú členom Európskeho hospodárskeho priestoru (ďalej len „EHP“), a teda dodržujú aj smernice EÚ. Jednou z nich bola aj smernica 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času. Išlo o vec E-11/20. Rozhodnutia tohto súdu nie sú záväzné pre členské štáty EÚ, ale môžu indikovať do budúcna, že podobný spor bude rozhodovať Súdny dvor EÚ a indikovať aj jeho prípadné závery.

Prípad E-11/20

 Situácia:

Pán Sverrisson zvyčajne pracuje počas dňa medzi 8:00 hod. a 16:00 hod. v pracovné dni. Pán Sverrisson musí tiež absolvovať „inšpekčné návštevy“,  kde vykonáva audit na linkových staniciach islandských leteckých operátorov v zahraničí alebo odpovedá na požiadavky islandských  leteckých operátorov, aby letecký mechanik navštívil miesta v zahraničí aby prvýkrát registroval lietadlo alebo na vykonávanie kontrol letovej spôsobilosti lietadiel. Ide často o jeho cestovanie do krajín mimo Európy.   Pán Sverrisson a ďalší leteckí mechanici zamestnaní v ICETRA  žiadali, aby ich cestovný čas bol uznaný v celom rozsahu ako pracovný čas od času odchodu z ich domovov, kým neprídu na miesto ich konečného určenia do miesta ubytovania v zahraničí.

 Súd rozhodol:

1. Potrebný čas strávený cestovaním mimo bežného pracovného času  pracovníkom, akým je žalobca vo veci samej na miesto („location“) iné, ako je jeho trvalé alebo obvyklé miesto dochádzky („place of attendance“), aby mohol vykonávať svoju činnosť alebo povinnosti na tomto inom mieste, ako to vyžaduje jeho zamestnávateľ, predstavuje „pracovný čas“ podľa čl. 2 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES Rady zo 4. novembra 2003 o určitých aspektoch organizácie pracovného času. Nezáleží na tom, či je to cesta vykonaná výlučne v rámci EHP alebo do alebo z tretích krajín, ak dohoda o zamestnaní („employment agreement“) je založená a riadi sa vnútroštátnym právom štátu EHP.

2. Nevyžaduje sa žiadne hodnotenie intenzity práce vykonávanej počas cestovania. [1]

 V tomto ohľade teda bolo len otázkou času, kedy podobná otázka bude položená aj Súdnemu dvoru EÚ. Stalo sa tak tento rok. Konanie je vedené ako vec C-420/24 (a rumunský súd tam spomína aj prípad E-11/20) a  bolo v Úradnom vestníku EÚ zverejnené 30. septembra 2024. Ide o  návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal rumunský odvolací súd (Curtea de Apel Iaşi) 11. júna 2024, a týka sa sporu rumunských odborov (Sindicatul Drumarilor „Elie Radu“), ktoré ho začali v mene a na účet svojho člena BZ  a správcom ciest v Rumunsku  (Compania Națională de Administrare a Infrastructurii Rutiere SA – Direcția Regională de Drumuri şi Poduri Iași). [2]

 Podstata sporu:

BZ je zamestnancom spoločnosti Compania Națională de Administrare a Infrastructurii Rutiere SA – Direcția Regională de Drumuri și Poduri Iași (Národná spoločnosť pre správu cestnej infraštruktúry – Regionálne riaditeľstvo ciest a mostov Iași, Rumunsko) (ďalej len „DRDP Iași“ alebo „žalovaná“) a jeho povinnosti ho zaväzujú cestovať na rôzne miesta výkonu práce na účely vykonávania kontroly na staveniskách. V júni 2021 na žiadosť svojho zamestnávateľa, DRDP Iași, BZ vykonal niekoľko ciest na rôzne staveniská nachádzajúce sa v iných lokalitách na účely vykonania kontrol. Cesty sa uskutočňovali osobným vozidlom, ktoré dal k dispozícii zamestnávateľ a ktoré zvyčajne viedol vodič. Zamestnávateľ však odmietol BZ preplatiť 31,5 hodín práce nadčas spôsobených takýmito cestami

V dôsledku toho Sindicatul Drumarilor „Elie Radu“ (Odborový zväz pracovníkov cestných stavieb „Elie Radu“) (ďalej len „žalobca“) v mene a na účet svojho člena BZ podal žalobu na Tribunalul Iași (Vyšší súd Iași, Rumunsko), v ktorej žiadal, aby uznal skutočnosť, že v júni 2021 BZ odpracoval 31,5 hodiny práce nadčas, a zaviazal žalovanú spoločnosť DRDP Iași na vyplatenie súvisiacich nárokov na odmenu za takúto prácu nadčas.

Tribunalul Iași (Vyšší súd Iași) zamietol žalobu rozsudkom z 20. júla 2022 a konštatoval, že čas strávený samotnou cestou osobným vozidlom nepredstavuje pracovný čas ani podľa ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov, ani podľa smernice 2003/88. Žalobca sa proti tomuto rozsudku odvolal na vnútroštátny súd a požiadal ho, aby Súdnemu dvoru predložil návrh na začatie prejudiciálneho konania týkajúci sa výkladu pojmu „pracovný čas“ stanoveného v smernici 2003/88. [3]

Súdnemu dvoru boli položené dve prejudiciálne otázky:

Prejudiciálna otázka č. 1:

Majú sa ustanovenia článku 2 bodu 1 smernice [2003/88] (1) vykladať v tom zmysle, že časový úsek, počas ktorého pracovník cestuje mimo bežného pracovného času na iné miesto, než je jeho stále alebo obvyklé miesto výkonu práce, aby tam vykonával svoju činnosť alebo svoje povinnosti v súlade s požiadavkami svojho zamestnávateľa, ako aj spiatočná cesta predstavujú „pracovný čas“?

Komentár autora:

Článok 2 smernice 2003/88/ES ustanovuje: 1. "pracovný čas" je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou;

Rumunské právo ustanovuje:Codul muncii (rumunský zákonník práce); čl. 111 (v ktorom sa ustanovuje, že pracovný čas je akýkoľvek čas, počas ktorého zamestnanec vykonáva prácu, je k dispozícii zamestnávateľovi a plní svoje úlohy a povinnosti), čl. 112 (v ktorom sa ustanovuje, že pre zamestnancov zamestnaných na plný pracovný úväzok je bežná dĺžka pracovného času 8 hodín denne a 40 hodín týždenne), čl. 120 (v ktorom sa ustanovuje, že práca vykonávaná mimo bežného týždenného pracovného času ustanoveného v čl. 112 sa považuje za prácu nadčas), čl. 43 (podľa ktorého cesta na iné miesto výkonu práce predstavuje dočasné vykonávanie činností alebo úloh zamestnanca na žiadosť zamestnávateľa mimo jeho miesta výkonu práce) a čl. 44 ods. 2 (podľa ktorého má zamestnanec, ktorý cestuje na iné miesto výkonu práce, nárok na náhradu cestovných výdavkov a výdavkov za ubytovanie, ako aj denný príspevok).  Ustanovenia sú teda dosť podobné, ako je to v SR.

V danom prípade teda je zjavné, že pracovník (alebo v SR zamestnanec) cestuje (je jedno, či súkromným vozidlom, autom, lietadlom, autobusom) na miesto vykonávania práce. Zároveň:

1. nejde o jeho stále alebo obvyklé miesto vykonávania práce (ide o iné miesto vykonávania práce).

Napríklad je to sídlo zamestnávateľa, konkrétna prevádzka, kde pracuje (v podmienkach SR – spravidla miesto výkonu práce podľa § 43 Zákonníka práce, prípadne aj pravidelné pracovisko). Iným miestom je potom miesto výkonu práce počas pracovnej cesty.

Typickým prípadom je situácia, keď zamestnanec so sídlom v mieste Bratislava má byť o 7:00 hod. napr. v Banskej Bystrici, pretože napr. tam má vykonať opravu alebo napr. má byť o 9:00 hod. na konferencii v Košiciach. Smeruje teda na miesto, kde bežne nepracuje.

Poznámka: Uvedenú situáciu musíme odlíšiť od prípadu, ak by mal zamestnanec ako miesto výkonu práce vymedzenú príliš veľkú regionálnu oblasť – zamestnanec bez stáleho alebo obvyklého pracoviska.Tejto otázke  sauž  Súdny dvor EÚ venoval vo veci Tyco (C-266/14). V prípade Tyco išlo o posúdenia času presunu (či je to pracovný čas alebo nie) u zamestnancov, ktorí každý deň cestujú zo svojho bydliska (majú výkon práce v teréne a neprichádzajú do sídla spoločnosti).

Poznamka: V bode 7 zhrnutia návrhu na začatie prejudiciálneho konania vo veci C-420/24 je uvedené „Žalovaná zastávala názor, že nie je potrebné obrátiť sa na Súdny dvor, keďže vnútroštátna právna úprava je jasná v tom zmysle, že pracovným časom je len ten čas, počas ktorého zamestnanec vykonáva prácu. Podľa žalovanej sa rozsudok Súdneho dvora vo veci C-266/14 v prejednávanej veci neuplatňuje, keďže išlo o pracovníkov, ktorí nemali stále alebo obvyklé miesto výkonu práce. BZ má však stále miesto výkonu práce, a to sídlo spoločnosti DRDP Iași.

V prípade Tyco situácia spočívala v prípade spoločnosti Tyco, ktorá vykonáv

Na zobrazenie tohto obsahu nemáte dostatočné oprávanenie.

Odomknite si prístup k odbornému obsahu na portáli.
Prístup k obsahu portálu majú len registrovaní používatelia portálu. Pokiaľ ste už zaregistrovaný, stačí sa prihlásiť.

Ak ešte nemáte prístup k obsahu portálu, využite 10-dňovú demo licenciu zdarma (stačí sa zaregistrovať).



Bezplatný odpovedný servis pre predplatiteľov

Vaše otázky môžete zadať na www.otazkyodpovede.sk.

Aktuálne články

Nahrávanie zamestnávateľa bez súhlasu – prípustný dôkaz v súdnom konaní? N

Publikované:

Nahrávanie na pracovisku sa stáva čoraz citlivejšou témou, ktorá otvára množstvo právnych, etických a praktických otázok. Ako technológie napredujú a prístup k mobilným zariadeniam je úplne bežný, zamestnanci majú takmer neobmedzenú možnosť nahrávať rozhovory so svojimi nadriadenými alebo kolegami. Čo sa však stane, keď sa takéto nahrávky stanú dôkazom v pracovnoprávnom spore? Môže zamestnanec využiť nahrávku, ktorú vyhotovil bez súhlasu zamestnávateľa, na podporu svojich tvrdení v prípade sporu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru? Odpovede na tieto otázky nie sú jednoznačné a závisia od mnohých okolností vrátane nevyhnutnosti prihliadnuť na ochranu osobnosti nahrávaného, účinného uplatňovania práv zamestnanca a samotného účelu vyhotovenia nahrávky. Tento článok sa zameriava na analýzu problematiky nahrávania zamestnávateľa bez súhlasu v súdnom konaní a na súčasnú súdnu prax v Slovenskej republike.

Posúdenie času cesty ako pracovného času N

Publikované:

Príslušnosť súdu na posúdenie fiktívnej živnosti v súkromnoprávnom spore N

Publikované:

V prípade 6CdoPr/3/2024 sa až pred Najvyšší súd SR (hoci ten konštatoval funkčnú nepríslušnosť) dostala otázka, či spor je sporom pracovnoprávnym, a teda platí kauzálna príslušnosť pre pracovnoprávne spory podľa § 24 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) alebo ide o obchodnoprávny spor a platí kauzálna príslušnosť pre obchodnoprávne spory podľa § 22 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov.

Zmeny v súdnej praxi pri rozhodovaní o náhrade mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru N

Publikované:

V minulosti bola téma priznávania náhrady mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru na slovenské (resp. predtým československé) pomery pomerne veľa judikovaná, avšak v posledných rokoch nastali výrazné zmeny v slovenskej rozhodovacej súdnej praxi. Uvedené zmeny, resp. novo-nastolený trend v rozhodovaní súdov bude vyžadovať nový prístup súdov pri rozhodovaní o tejto právnej otázke.

Zrušenie letu – postavenie cestujúceho, zamestnanca a zamestnávateľa (2.) N

Publikované:

V praxi sa možno v pracovnom práve stretnúť aj s interakciami dvoch právnych predpisov z úplne iných oblastí (pracovnoprávny a občianskoprávny – spotrebiteľský), pričom sú spojené spoločnou udalosťou (zrušenie letu na zahraničnej pracovnej ceste).