V praxi sa objavujú spory ohľadom zodpovednosti za škodu zamestnávateľa za pracovný úraz zamestnanca, ktorý nevznikne pri samotnom výkone práce a nevznikne činnosťou zamestnanca, ale činnosťou (konaním inej osoby) v podobe fyzického násilia/útoku na zamestnanca, ktorý má dopad na jeho zdravie. Otázka posudzovania takejto situácie nie je nová, ale bola riešená aj v minulosti (NS ČSR Cpj 37/74 (Rc 11/1976): „Dojde-li k úrazu pracovníka při plnění pracovních úkolů například tak, že je napaden jiným pracovníkem nebo osobou, která v organizaci nepracuje, jde o pracovní úraz, neboť při posuzování objektivní odpovědnosti organizace za pracovní úraz je rozhodující, že mu škoda vznikla při plnění pracovních úkolů, a nikoli okolnost, kdo je původcem škody)“, avšak posudzovanie konkrétnej situácie sa deje vždy v konkrétnom prípade a NS SR sa touto otázkou zaoberal aj v ostatnej dobe.
V prípade 1Cdo/203/2022 („v prvom kole“) a 1 CdoPr/12/2024 („v druhom kole“) sa NS SR zaoberal otázkou pracovného úrazu alebo iného úrazu zamestnanca ako pracovného, ktorý nastal pri prezliekaní v šatni z dôvodu fyzického útoku jedného zamestnanca na iného zamestnanca. Súd sa zaoberal otázkou, či ide o pracovný úraz v zmysle jeho definície podľa § 195 Zákonníka práce (v nadväznosti na § 220 Zákonníka práce) alebo o iný ako pracovný úraz a či sa zamestnávateľ zbavil/môže zbaviť (a za akých podmienok) zodpovednosti za škodu – pracovný úraz sčasti z dôvodu tzv. ľahkomyseľného konania zamestnanca – § 196 ods. 2 písm. c) Zákonníka práce.
V spore sa žalobca (zamestnanec) domáhal, aby súd určil, že úraz, ktorý utrpel dňa 23. februára 2016 v areáli pracoviska žalovaného, je pracovný úraz. Žaloba smerovala voči zamestnávateľovi a ako intervenient (na strane žalovaného zamestnávateľa) sa do sporu zapojil aj zamestnanec, ktorý bol „páchateľom“ fyzického útoku.
Skutkový stav: Žalobca uzatvoril so žalovaným dňa 1. marca 2010 pracovnú zmluvu, na základe ktorej vykonával činnosť skladového zamestnanca. Miestom výkonu práce boli dohodnuté všetky strediská žalovaného nachádzajúce sa na území SR v obciach Lozorno, Bratislava, Trnava. Dňa 23. februára 2016 žalobca nastúpil do zamestnania. V čase o cca 17.45 hod. v šatniach žalovaného určených na prezlečenie zamestnancov do pracovných úborov došlo k fyzickému útoku na žalobcu zo strany iného zamestnanca. V dôsledku tohto útoku na žalobcu mu bolo spôsobené ťažké ublíženie na zdraví s dobou liečenia od 24. februára 2016 do 9. apríla 2016, teda v rozsahu 46 dní. Znalec z odboru zdravotníctvo a farmácia, odbor chirurgia T. Š. B. vypracoval lekársky posudok o bolestnom a o sťažení spoločenského uplatnenia zo dňa 2. júna 2016.
Konanie pred Okresným súdom (výber z rozhodnutia NS SR 1Cdo/203/2022)
Okresný súd (ďalej len „OS“) sa vyslovil, že žaloba nie je dôvodná.
Okresný súd: Poukázal na to, že podľa výpovede žalobcu v trestnom konaní, v ktorom bol vypočutý ako svedok – poškodený, potom ako „prišiel k svojej skrinke, položil si tašku a k nemu pristúpil L. O. a päsťou pravej ruky ho udrel do tváre“. Zhodne aj svedok G. U. v trestnom konaní uviedol, že keď žalobca prišiel do šatne položil si tašku na lavičku, a vtedy ho L. O. napadol, udrel ho päsťou pravej ruky do tváre. Z týchto výpovedí dôvodil, že žalobca síce bol v šatni žalovaného, avšak iba prišiel do tohto priestoru. Nezačal sa ešte prezliekať. Úkony potrebné pred výkonom práce sú iste aj úkony spojené s prezlečením zamestnanca s kontrolou pracovných prostriedkov. Takúto činnosť však žalobca ešte nevykonával, iba sa dostavil na pracovisko. Nevykonával teda úkon v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh.
Pozn. autora: OS sa teda odvolával na znenie § 220 ods. 2 Zákonníka práce „V priamej súvislosti s plnením pracovných úloh sú úkony potrebné na výkon práce a úkony počas práce zvyčajné alebo potrebné pred začiatkom práce alebo po jej skončení. ....“.Prezlečenie sa v šatni zamestnávateľa je úkon potrebný po skončení práce. Tu však súd dospel k záveru, že zamestnanec sa ešte nezačal prezliekať, a teda nemohlo ísť ešte o úkon potrebný pred začatím práce (pozri potom odlišné názory ostatných súdov).
Ďalej OS: Z vykonaného dokazovania dospel k záveru, že nesporne v prípade žalobcu došlo u neho k úrazu, avšak v čase, keď zamestnanec neplnil pracovnú úlohu ani nevykonával činnosť, ktorá je v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh, a preto teda nejde o pracovný úraz.
Pozn. autora: Súd teda dospel k názoru, že išlo o úraz, ale nešlo o pracovný úraz (pozri potom odlišné názory ostatných súdov).
Ďalej OS: „Je jednoznačne preukázané, že úraz a škodu žalobcovi spôsobil L. O.. Žalobu bolo tak potrebné zamietnuť pre nesplnenie podmienok pre vznik zodpovednosti zamestnávateľa.“
Konanie pred Krajským súdom (výber z rozhodnutia NS SR 1Cdo/203/2022)
Krajský súd v Bratislave (ďalej len „KS“) zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že určil, že žalobca utrpel u žalovaného dňa 23. februára 2016 pracovný úraz, za ktorý zodpovedá žalovaný.
V bode 4 uznesenia NS SR je uvedené: Odvolací súd uviedol, že v zmysle § 220 ods. 2 Zákonníka práce považujú sa za úkony v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh aj úkony potrebné pred začiatkom práce a týmto úkonom sú nepochybne aj úkony spojené s prezlečením sa zamestnanca do pracovného odevu pred nástupom na pracovnú zmenu. Súd prvej inštancie vyložil uvedené ustanovenie príliš reštriktívne, keď považoval za úkon v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh len samotný akt prezliekania sa. Žalobca v podanom odvolaní dôvodne namieta, že takýto výklad je príliš striktný a formalistický.
Pozn. autora: Rovnako sa uvedené domnieva aj autor tohto textu, že považovať za prezliekanie len samotný akt „výmeny oblečenia“ je veľmi zužujúce, pretože s úkonom sú spojené aj ďalšie čiastkové úkony, napr. príchod do šatne, položenie vecí, otvorenie skrinky a pod.
V bode 4 uznesenia NS SR je ďalej uvedené z konania pred KS: Žalobca vošiel do šatne určenej žalovaným ako zamestnávateľom na prezliekanie do pracovného odevu pred začiatkom pracovnej zmeny, zložil a odložil si tašku na lavičku a pristúpil k svojej skrinke. V momente, kedy bol napadnutý iným zamestnancom, plnil pokyny žalovaného ako svojho zamestnávateľa prezliecť sa pred nástupom na zmenu do pracovného odevu a tento jediný zámer sledoval, keď sa riadne dostavil do šatne, odložil si tašku a pristúpil ku svojej šatňovej skrinke. Prezlečenie do pracovného odevu bolo nevyhnutné z hľadiska povahy jeho pracovnej činnosti a vyžadované od neho žalovaným ako zamestnávateľom, úkony vykonával pred zmenou začínajúcou sa o 18.00 hod., ktorú mal v ten deň nariadenú. Žalobca tak dôvodne argumentuje v podanom odvolaní, že v momente útoku vykonával úkony súvisiace s prezliekaním, keď vošiel do šatne, zložil a odložil si tašku na lavičku a prišiel k svojej skrinke s úmyslom sa prezliecť. Vykonával úkony so zámerom prezlečenia sa a uposlúchnutia pokynu žalovaného byť pred nástupom na zmenu riadne prezlečený do pracovného odevu. Do šatne prišiel jedine za týmto účelom.
Pozn. autora: Súd teda bral do úvahy, že zamestnanec robil úkony spojené s prezliekaním, pričom išlo o úkony, ktoré sa vyžadovali zamestnávateľom (musel sa z dôvodu práce prezliecť) a mali väzbu k pracovnej zmene od 18:00 hod. (tej neprišiel napr. do práce svojvoľne) a do šatne prišiel jedine z tohto dôvodu (napr. nie z iného dôvodu). Pozri ďalej aj skúmanie miestnej, časovej a vecnej súvislosti na účely zisťovania, či tam takáto súvislosť je alebo nie v kontexte posudzovania, či ide o pracovný úraz alebo iný ako pracovný úraz (t. j. úraz, kde je občianskoprávna zodpovednosť „páchateľa“ podľa Občianskeho zákonníka).
Ďalej je v bode 4 uvedené ďalšie konštatovanie KS: V danom prípade nešlo o vzájomný konflikt či o bitku zamestnancov, ale o jednostranný útok, na ktorý žalobca nedal nijaký reálny objektívny podnet v priestoroch žalovaného. Intervenient v tejto súvislosti nedôvodne namieta, že žalobca dal podnet na takýto útok. Dostavenie sa do šatne so zámerom prezlečenia do pracovného odevu bola činnosť žalobcu nevyhnutne vyžadovaná povahou práce a pokynmi žalovaného ako zamestnávateľa, súvisela s prezliekaním sa do pracovného odevu, bola vykonávaná v priestoroch, kde sa už bol žalobca povinný riadiť pokynmi žalovaného a bola objektívne vykonávaná v prospech žalovaného ako zamestnávateľa. Žalobca sa v tomto smere svojím konaním nedopustil žiadneho excesu. S ohľadom na uvedené odvolací súd, na rozdiel od súdu prvej inštancie, dospel k záveru, že v danom prípade utrpel žalobca dňa 23. februára 2016 pracovný úraz, za ktorý zodpovedá žalovaný.
Pozn. autora: Súd tu na základe vykonaného dokazovania ďalej dodáva, že zároveň zamestnanec nedal žiadny podnet na tento konflikt (napr. ho nevyvolal nejakou provokáciou, či už v šatni alebo skôr) a nedopustil sa žiadneho excesu, t. j. že by síce bol v šatni pri prezliekaní, ale svojim konaním by vybočil z medzí toho, čo sa pri prezliekaní deje, napríklad. by provokoval inú osobu slovne, ktorá by ho následne napadla.
Bod 5: Odvolací súd poukázal na to, že pokiaľ žalovaný a intervenient namietali, že žalobca mal porušiť predpisy týkajúce sa BOZP, tieto skutočnosti v konaní nepreukázali a v tomto smere ich námietky zostali len v rovine ich tvrdení. Vzhľadom na to, že odvolací súd posúdil námietky žalobcu uvádzané v podanom odvolaní ako dôvodné, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil podľa § 388 CSP tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovel.
Pozn. autora: Nepreukázalo sa ani porušenie predpisov BOZP zo strany žalobcu (zamestnanca) – napríklad porušenie predpisov by mohlo byť dôvodom na zbavenie sa zodpovednosti zamestnávateľa za pracovný úraz celkom (§ 196 ods. 1 Zákonníka práce) alebo sčasti (§ 196 ods. 2 Zákonníka práce).
Konanie pred Najvyšším súdom SR (výber z rozhodnutia NS SR 1Cdo/203/2022)
Žalovaný podal dovolanie. Bod 7: .... Uviedol, že kľúčovou otázkou, ktorej vyriešenie viedlo Krajský súd v Bratislave k vydaniu rozhodnutia bolo určenie či úraz žalobcu na pracovisku žalovaného možno klasifikovať ako pracovný úraz a určenie rozsahu zodpovednosti zamestnávateľa za škodu spôsobenú úrazom. Uvedené určenie bolo následne hlavným dôvodom vedúcim k tomu, že Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd rozhodol, že ide o pracovný úraz.
Následne žalovaný uviedol svoje argumenty v dovolaní:
Bod 7.1.: Odvolací súd za účelom odôvodnenia prisvedčil argumentácii žalobcu, pričom okrem vlastných úvah si pomohol najmä aplikáciou ustanovení § 195 a § 220 ods. 2 Zákonníka práce. Uvedené ustanovenia Zákonníka práce však podľa žalovaného nemôžu byť aplikované na fyzickú potýčku/inzultáciu žalobcu s iným spoluzamestnancom, ktorej následkom bol vznik poškodenia zdravia u žalobcu.
Pozn. autora: Zamestnávateľ teda tvrdí, že v prípade inzultácie zamestnanca iným zamestnancom (fyzickú potýčku) nemôžu byť použité § 195 a § 220 ods. 2 Zákonníka práce, t. j. že nejde o pracovný úraz pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh. Možno z toho odvodiť to, že zamestnávateľ by nemal zodpovedať za situáciu, keď jeden zamestnanec napadne iného zamestnanca a spôsobí mu škodu na zdraví, t. j. že ide o situáciu mimo oblasť pracovného práva (podľa zamestnávateľa).
Bod: 7.2. Ďalšou právnou otázkou, ktorá doteraz nebola v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu vyriešená je otázka týkajúca sa určenia rozsahu zodpovednosti zamestnávateľa za škodu spôsobenú úrazom, ktorý vznikol u zamestnanca po fyzickej potýčke s iným zamestnancom.
Bod 7.3.: Žalovaný sa v žiadnom prípade nestotožňuje s názorom odvolacieho súdu v zmysle, ktorého žalobca v momente, kedy bol napadnutý iným zamestnancom, plnil pokyny žalovaného ako svojho zamestnávateľa prezliecť sa pred nástupom na zmenu do pracovného odevu a tento jediný zámer sledoval, keď sa riadne dostavil do šatne, odložil si tašku a pristúpil ku svojej šatňovej skrinke a teda, že žalobca vykonával v momente útoku úkony súvisiace s plnením pracovných úloh, pričom tento hlavný argument odvolacieho súdu, na ktorom v podstate vystaval celé rozhodnutie, vyplýva len z tvrdení žalobcu, ktorý túto žiadnym spôsobom nepreukázal
