Žalobkyňa sa domáhala určenia, že žalovaný porušil zásadu rovnakého zaobchádzania v pracovnoprávnom vzťahu so žalobkyňou tým, že jej odmietol priznať nárok na prvý rekondičný pobyt z dôvodu, že si plnila po dobu 25 týždňov povinnosti v súvislosti s tehotenstvom a pôrodom, čím ju žalovaný znevýhodnil v porovnaní s mužskými kolegami vykonávajúcimi rovnakú prácu zaradenú do tretej rizikovej kategórie prác.
Otázku rekondičného pobytu upravuje § 11 zákona o BOZP.
Podľa § 11 ods. 1 zákona o BOZP „Zamestnávateľ je v záujme predchádzania vzniku chorôb z povolania povinný zabezpečovať rekondičný pobyt zamestnancovi, ktorý vykonáva vybrané povolanie. Rekondičný pobyt je aj rehabilitácia v súvislosti s prácou, ktorú zamestnávateľ zabezpečuje zamestnancovi priebežne počas výkonu práce.“.
Podľa § 11 ods. 11 zákona o BOZP „Na rekondičnom pobyte je povinný zúčastniť sa zamestnanec, ktorý nepretržite vykonáva prácu zaradenú do tretej kategórie počas najmenej piatich rokov, a zamestnanec, ktorý nepretržite vykonáva prácu zaradenú do štvrtej kategórie počas najmenej štyroch rokov. Nepretržitým vykonávaním práce je aj jej prerušenie na menej ako osem týždňov.“.
Keďže prerušenie bolo viac týždňov (25 týždňov v tomto prípade) ako ustanovuje § 11 ods. 11 zákona o BOZP (t. j. 8 a viac týždňov), zamestnávateľ s odvolaním na daný zákon usudzoval, že nepretržité trvanie pracovného pomeru najmenej štyri roky sa po skončení materskej dovolenky má počítať odznova, keďže došlo k dlhšiemu prerušeniu, ako ustanovuje zákon. Zamestnankyňa to považovala za diskrimináciu.
Žalobkyňa sa domáhala, aby súd žalovanému uložil povinnosť:
- upustiť od protiprávneho konania a priznať jej nárok na rekondičný pobyt;
- poskytnúť žalobkyni pracovné voľno v rozsahu dvoch týždňov s náhradou mzdy v sume jej priemerného zárobku, ako reštitučný nárok za každý rekondičný pobyt, na ktorý žalobkyni vznikol nárok od roku 2015 vrátane, a na ktorý žalobkyňu žalovaný odmietol vyslať, a to až do riadneho vyslania žalobkyne na rekondičné pobyty;
- zaplatiť žalobkyni náhradu v sume 559 eur (300 eur liečebná starostlivosť; 189 eur stravné; 70 eur športové aktivity) ako reštitučný nárok za každý rekondičný pobyt, na ktorý žalobkyni vznikol nárok od roku 2015 vrátane, a na ktorý žalobkyňu žalovaný odmietol vyslať, a to až do riadneho vyslania žalobkyne na rekondičný pobyt.
Súdy sa teda zaoberali výkladom spojenia „nepretržité vykonávanie práce“ v kontexte § 11 zákona o BOZP, aby posúdili, či zamestnankyni, ktorá nastúpila na materskú dovolenku v trvaní 25 týždňov, vznikol nárok na rekondičný pobyt alebo nie.
Konanie pred okresným súdom
Okresný súd Bratislava III žalobu zamietol. Svoju argumentáciu založil na interpretácii slovného spojenia (pojmu) „nepretržitý výkon práce po dobu piatich rokov“.
Okresný súd Bratislava III svoje rozhodnutie založil na rôznych právnych predpisoch (pozri bod 1.2) „a vecne tým, že žalovaný v konaní preukázal, že pohnútka jeho jednania nespočívala v tvrdenom diskriminačnom dôvode.“.
Bod 1.3: Pokiaľ žalobkyňa uplatnila nárok z dôvodu tvrdenej nepriamej diskriminácie postupom žalovaného pri posúdení jej nároku na prvý rekondičný pobyt, vychádzala z výkladu pojmu nepretržitého výkonu práce po dobu piatich rokov podľa § 11 ods. 1 zákona č. 126/2006 Z. z., keď žalobkyňa prerušila nepretržitý výkon práce z dôvodu plnenia povinností v súvislosti s tehotenstvom, pôrodom a starostlivosťou o novonarodené dieťa a po čerpaní materskej dovolenky (po dobu 25 týždňov) nastúpila do práce; žalovaný ju však nezaradil na prvý rekondičný pobyt z dôvodu, že nesplnila podmienku nepretržitého výkonu práce zaradenej do tretej kategórie po dobu piatich rokov. Pohnútkou diskriminačného konania malo byť pohlavie, teda postavenie žalobkyne ako ženy a matky.
Bod 1.4.: Súd prvej inštancie vychádzal pri výklade pojmu nepretržitý výkon práce z účelu zákona č. 124/2006 Z. z., podľa ktorého účelom zákona je stanovenie všeobecných zásad prevencie a základných podmienok pre zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci a na vylúčenie rizík a faktorov podmieňujúcich vznik pracovných úrazov, chorôb z povolania a iných poškodení zdravia z práce. Povinnosť zamestnávateľa zabezpečiť zamestnancovi rekondičný pobyt je viazaná na súčasné splnenie podmienky a) zamestnanec vykonáva rizikovú prácu a b) poskytnutie rekondičného pobytu je účelné, rekondičný pobyt môže pôsobiť preventívne na vznik choroby z povolania vzhľadom na faktory práce a pracovného prostredia, v ktorých zamestnanec vykonáva prác u. Okresný súd ustálil, že z týchto podmienok vyplýva, že povinnosť zamestnávateľa zabezpečiť zamestnancovi rekondičný pobyt a povinnosť zamestnanca tento rekondičný pobyt absolvovať sa viaže na skutočný, a teda reálny výkon práce, pri ktorom je zamestnanec vystavený pôsobeniu rizikového faktora z práce. Pojem nepretržitý výkon práce v zmysle § 11 ods. 11 zákona č. 124/2006 Z. z. nemožno vykladať v kontexte s pojmom výkon práce podľa § 141 ods. 1 a § 144a ods. 1 písm. a) Zákonníka práce. Vyložil, že čerpanie materskej dovolenky sa podľa Zákonníka práce považuje za výkon práce pre účely dôchodkového zabezpečenia matiek; naproti tomu nepretržitý výkon práce pre účely zákona č. 124/2006 Z. z. súvisí s reálnym pôsobením škodlivého faktora na zdravie zamestnanca počas vykonávania konkrétnej pracovnej činnosti zaradenej do tretej kategórie po určitý čas, ktorý na základe poznatkov lekárskej vedy má negatívny vplyv na zdravie zamestnanca, pokiaľ je mu vystavený dlhodobo.
Pozn. autora: Okresný súd uviedol, že vzhľadom na to, že rekondičný pobyt je kompenzáciou skutočného výkonu práce, skutočného pôsobenia škodlivého faktora na zdravie zamestnanca pri práci, mal by byť naviazaný na skutočný, reálny výkon práce, t. j. keď tento faktor pôsobí.
Okresný súd porovnáva tento pojem s pojmom výkon práce podľa § 144a Zákonníka práce, kde sa započítavajú aj iné skutočnosti ako len samotný výkon práce (napr. materská dovolenka, čerpanie dovolenky a pod.), pričom tieto dva pojmy nemožno stotožňovať.
Bod 1.5.: Zabezpečenie rekondičného pobytu zamestnávateľom pre zamestnanca a jeho absolvovanie zamestnancom je koncipované ako povinnosť ako pre zamestnávateľa, tak aj pre zamestnanca; túto zákonom uloženú povinnosť účastníkom pracovnoprávneho vzťahu nemožno stotožniť s pracovným benefitom alebo zlepšením pracovných podmienok podľa čl. 15 Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2006/54/ES.
Pozn. autora: Okresný súd uvádza, že túto povinnosť nemožno stotožniť so zlepšením pracovných podmienok podľa čl. 15 smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2006/54/ES (s názvom Návrat z materskej dovolenky a so znením: „Žena na materskej dovolenke má právo po skončení svojej materskej dovolenky vrátiť sa na svoje pracovné miesto alebo na rovnocenné miesto za dojednaní a podmienok, ktoré pre ňu nie sú menej priaznivé, a mať úžitok z každého zlepšenia pracovných podmienok, na ktoré by mala nárok počas svojej neprítomnosti v práci.“Táto je transponovaná v § 157 ods. 1 Zákonníka práce: „.... Zamestnávateľ je povinný zaradiť zamestnankyňu alebo zamestnanca za podmienok, ktoré pre nich nebudú menej priaznivé ako podmienky, ktoré mali v čase, kedy vznikla dôležitá osobná prekážka v práci podľa prvej vety, a zamestnankyňa alebo zamestnanec majú právo na prospech z každého zlepšenia pracovných podmienok, na ktoré by mali právo, ak by táto dôležitá osobná prekážka v práci nenastala.
Bod 1.6.: Okrajom súd prvej inštancie poznamenal, že aj žalovaný považoval zákonné kritérium počítania nepretržitej doby výkonu práce 5 rokov odznova po každom prerušení výkonu práce nad 8 týždňov bez ohľadu na dôvod prerušenia za príliš tvrdé, a preto na základe kolektívnej zmluvy poskytol nárok na rekondičný pobyt aj zamestnancom vykonávajúcim prácu zaradenú do tretej kategórie po dobu troch rokov, a to všetkým zamestnancom, bez ohľadu na manželský alebo rodinný stav alebo pohlavie zamestnanca.
Pozn. autora: Zamestnávateľ mal teda kolektívnu zmluvu s mäkšími podmienkami, keďže zákonnú úpravu považoval za príliš tvrdú, pretože je viazaná na nepretržité trvanie výkonu práce, t. j. každé dlhšie prerušenie („Nepretržitým vykonávaním práce je aj jej prerušenie na menej ako osem týždňov.“) spúšťa nové počítanie času.
Konanie pred krajským súdom
Krajský súd v Bratislave (ďalej len „KS“) rozsudok potvrdil.
Bod 2.1: Na zdôraznenie správnosti záverov prijatých súdom prvej inštancie k otázke sporného výkladu pojmu „nepretržité vykonávanie práce“, ktorý mal byť skutočnosťou, z ktorej možno dôvodne usudzovať, že došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania zo strany žalovaného, odvolací súd uviedol, že legálna definícia pojmu „výkon práce“ upravená v Zákonníku práce je všeobecnou definíciou. Zákon č. 124/2006 Z. z. obsahuje vlastnú definíciu pojmu „vykonávania práce“, ku ktorej pripája požiadavku nepretržitosti.
Pozn. autora: KS zastával názor, že „nepretržité trvanie“ je lex specialis definícia v porovnaní s definíciou „výkon práce“ v Zákonníku práce.
Ďalej súd (NS SR v zhrnutí záverov z konania pred KS) uviedol: Legálna definícia, ktorá je súčasťou právneho predpisu je záväzná. „Nepretržitým vykonávaním práce“ podľa zákona č. 124/2006 Z. z. je aj jej prerušenie na menej ako osem týždňov počas najmenej piatich rokov.
