Právna úprava platná pre základné zásady pracovného práva
Pracovné právo, ktoré je samostatným odvetvím slovenského právneho poriadku, ustanovuje určité podstatné myšlienky, ktoré sú významné pre správne fungovanie celého tohto právneho odvetvia. Tieto podstatné myšlienky predstavujú konkretizáciu jednotlivých ustanovení ústavného zákona č. 460/1992 Zb. Ústavy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, predovšetkým tých, ktoré pojednávajú o základných ľudských právach a slobodách a o hospodárskych a sociálnych právach v našom štáte. Preto možno konštatovať, že jednotlivé základné zásady platné v pracovnom práve, sú konkretizáciou jednotlivých ustanovení Ústavy Slovenskej republiky.
Základná zásada zákazu diskriminácie v pracovnom práve
Podľa čl. 1 základných zásad Zákonníka práce má fyzická osoba právo na slobodnú voľbu zamestnania, spravodlivé a uspokojivé pracovné podmienky a taktiež právo na rovnaké zaobchádzanie, ktorá sa v pracovnoprávnych vzťahoch prejavuje tým, že niekto nemôže byť vystavený svojvoľnému prepusteniu a taktiež nemôže byť diskriminovaný v pracovnoprávnom vzťahu. Uvedená základná zásada Zákonníka práce je ústavnoprávnou konkretizáciou.
Právo na rovnaké zaobchádzanie sa týka každej situácie, ktorá môže v pracovnoprávnom vzťahu nastať a nemusí sa týkať len vzniku alebo zániku pracovnoprávneho vzťahu. Je neprípustné, ak sa zvýhodňujú pracovné podmienky jednému zamestnancovi, napríklad sa mu poskytuje špecifické technické vybavenie, prípadne sa mu zlepšuje výkon práce poskytovaním dodatočných podkladov, ktoré mu uľahčujú splnenie pracovnej úlohy v porovnaní s iným zamestnancom, ktorý má rovnakú alebo podobnú náplň práce. Taktiež je neprípustné vytváranie neodôvodnených rozdielov v priznávaní pracovných nárokov, napríklad určitému zamestnancovi sa poskytne pracovné voľno, kým inému je stále odopierané. Častým neprípustným konaním je vytváranie rozdielov medzi zamestnancami v prípade nerovnomerného rozdeľovania pracovných úloh, keď jeden zamestnanec je znevýhodňovaný v porovnaní s iným zamestnanom pri určovaní rozsahu úloh, prípadne pri normovaní práce. Preto možno konštatovať, že diskriminácia zamestnanca sa nemusí prejavovať len v odmeňovaní, ale napríklad aj pri rozdeľovaní úloh, poskytovaní pracovných prostriedkov alebo pri vyhodnocovaní naplnenia cieľových určení.
Prípady diskriminácie sú preto v pracovnom práve spojené s porušením základnej zásady rovnakého zaobchádzania, ktoré sa prejavuje v nerovnakom prístupe k zamestnancom, ktorý však nemá právny základ v platnom práve.
Prípady, keď je rozdielne zaobchádzanie so zamestnancami v pracovnoprávnom vzťahu prípustné, sú také, keď je rozdielne zaobchádzanie odôvodnené povahou činností vykonávaných v zamestnaní alebo okolnosťami, za ktorých sa tieto činnosti vykonávajú, ak tento dôvod tvorí skutočnú a rozhodujúcu požiadavku na zamestnanie pod podmienkou, že cieľ je legitímny a požiadavka primeraná. V kontexte uvedeného je právne súladné, keď sa vytvárajú špecifické, zvýhodnené podmienky zamestnancovi s ťažkým zdravotným postihnutím, a to v záujme vytvorenia podmienok pre jeho obmedzený výkon závislej práce.
Príklad č. 1:
Pri výkone závislej práce konal zamestnávateľ tak, že viacerým zamestnancom pridelil rovnakú pracovnú úlohu. Pritom niektorým zamestnancom poskytol všetky podklady potrebné pre úspešné splnenie pracovnej úlohy, ale jednému zamestnancovi tieto podklady neposkytol a následne ho na pracovnej porade skritizoval za nekvalitné plnenie pracovných úloh, ktoré mu určil. Konal zamestnávateľ diskriminačne v tomto prípade?
Prípadnej diskriminácie sa zamestnávateľ dopustí nielen faktickým konaním, ale aj v prípade, že nekoná, hoci konať mal. Podľa § 13 ods. 1 Zákonníka práce platí, že zamestnávateľ je v pracovnoprávnych vzťahoch povinný zaobchádzať so zamestnancami v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania ustanovenou pre oblasť pracovnoprávnych vzťahov osobitným zákonom č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení neskorších predpisov.
V súlade s § 13 ods. 2 Zákonníka práce sa v pracovnoprávnych vzťahoch zakazuje diskriminácia zamestnancov z dôvodu pohlavia, manželského stavu a rodinného stavu, sexuálnej orientácie, rasy, farby pleti, jazyka, veku, nepriaznivého zdravotného stavu alebo zdravotného postihnutia, genetických vlastností, viery, náboženstva, politického alebo iného zmýšľania, odborovej činnosti, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, majetku, rodu alebo iného postavenia alebo z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti.
Porušenie princípu rovnakého zaobchádzania napríklad diskrimináciou alebo porušovaním dobrých mravov zamestnávateľom je zamestnávateľovým protiprávnym konaním, ktoré zamestnanca oprávňuje uplatniť postup ochrany pred takýmto jeho konaním podľa § 13 ods. 7 a 9 Z
