Zásadnou zmenou, ktorá bola zavedená prijatím nového kódexu upravujúceho civilný proces, t. j. zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v z. n. p. (ďalej len „CSP“), bola úprava tzv. individuálnych pracovnoprávnych sporov. Ustanovenie § 316 CSP definuje individuálny pracovnoprávny spor ako spor medzi zamestnancom a zamestnávateľom vyplývajúci z pracovnoprávnych a iných obdobných pracovných vzťahov. Za individuálny pracovnoprávny spor sa považuje aj spor, ktorý vyplýva zo zásady rovnakého zaobchádzania, ak súvisí s individuálnym pracovnoprávnym sporom (pozri aj § 316 CSP). Zakotvenie tejto osobitnej právnej úpravy vychádzalo z viacerých predpokladov a osobitostí pracovnoprávnych vzťahov, čo vysvetľujeme ďalej v príspevku.
- Vzor
Pracovnoprávny vzťah a závislá práca
Právna teória odôvodňuje zakotvenie tejto osobitnej právnej úpravy individuálneho pracovnoprávneho sporu univerzálne prijímaným názorom, že pracovné právo je často vyčleňované zo súkromnoprávnych disciplín, keďže má sčasti súkromnoprávny a sčasti verejnoprávny charakter. Uvedené je determinované najmä tým, že v žiadnom z právnych odvetví slovenského právneho poriadku nie je toľko kogentných noriem, ktoré dané vzťahy upravujú. K zosilneniu vplyvu kogentných ustanovení na obsah pracovného pomeru došlo aj vplyvom vývoja práva EÚ v oblasti ochrany zamestnanca, ako aj v oblasti zákazu diskriminácie.
Základnou črtou pracovného práva je právna úprava vzťahov pri realizácii závislej práce, ktoré možno rozdeliť na individuálne a kolektívne. Je preto aj nevyhnutné rozlišovať subjekty pracovnoprávnych vzťahov, ktoré vstupujú buď do individuálnych, alebo do kolektívnych pracovnoprávnych vzťahov. Závislá práca je definovaná zákonom č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v z. n. p. (ďalej len „Zákonník práce“) ako práca vykonávaná vo vzťahu nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca, osobne zamestnancom pre zamestnávateľa, podľa pokynov zamestnávateľa, v jeho mene, v pracovnom čase určenom zamestnávateľom. [1]
Na základe charakteristických znakov závislej práce je prirodzene odvoditeľné aj špecifické postavenie subjektov pracovnoprávnych vzťahov. Z týchto definičných znakov rovnako vyplýva zásadná skutočnosť pre vnímanie problematiky tzv. slabšej strany, a teda podriadeného postavenia zamestnanca voči zamestnávateľovi. V danom prípade právna úprava vychádza z toho, že nadriadené postavenie zamestnávateľa je potrebné kompenzovať zvýšenou ochranou zamestnanca, ktorá sa objavuje v pracovnoprávnych predpisoch. Zamestnanca tak v danom prípade môžeme charakterizovať ako tzv. slabší subjekt práva. Je len logické, že jeho ochrana sa z pracovnoprávnych predpisov pretavila aj do CSP ako základného kódexu občianskehopráva.
Jednotlivé subjekty pracovného práva môžeme rozdeliť na subjekty individuálnych pracovnoprávnych vzťahov a subjekty kolektívnych pracovnoprávnych vzťahov. Popri individuálnych a kolektívnych pracovnoprávnych vzťahoch sa v praxi môžeme stretnúť aj s tzv. ďalšími pracov