Pracovnoprávny spor v Českej republike a na Slovensku (3) Poučovacia povinnosť

Ako už z obsahu ustanovenia o poučovacej povinnosti súdu vo vzťahu k zamestnancovi vyplýva, toto ustanovenie CSP predstavuje odklon od všeobecnej poučovacej povinnosti súdu upravenej v § 160 CSP a jej chápania ako takého. Rozšírením poučovacej povinnosti súdu vo vzťahu k zamestnancovi v individuálnom pracovnoprávnom spore dochádza k porušeniu jednej zo základných zásad civilného sporového konania, a to zásady rovnosti strán. Všeobecná poučovacia povinnosť súdu, tak ako je zakotvená v CSP, rešpektuje vo vzťahu k stranám sporu princíp rovnosti zbraní, čo je vyjadrené v reštriktívnom výklade poučovacej, resp. mandukačnej povinnosti súdu. Podľa právnej teórie nejde v prípade rozšírenej poučovacej povinnosti súdu vo vzťahu k zamestnancovi o porušenie zásady rovností strán, ale práve naopak, predstavuje prostriedok na zabezpečenie efektívnej ochrany práv zamestnancov ako slabšej strany v súdnom spore.

Pojem „slabšia strana“ vychádza z predpisov hmotného práva a jeho podstata je založená na tom, že v mnohých prípadoch má zamestnávateľ prístup k takým informáciám, ku ktorým sa zamestnanec z logických a praktických dôvodov nedostane. Navyše, zamestnanec si z dôvodu nedostatku prostriedkov nedokáže častokrát zabezpečiť kvalifikovanú alebo kvalitnú právnu pomoc. Súd preto poskytuje zamestnancovi informácie v zákonom stanovenom rozsahu, ktorý je motivovaný samotným záujmom na poskytnutí účinnej právnej ochrany zamestnancovi v individuálnom pracovnoprávnom spore určitým a zrozumiteľným spôsobom. Súd pritom súčasne rešpektuje požiadavku účelu tohto procesného postupu.

Súd si plní rozšírenú poučovaciu povinnosť v rámci prvého úkonu súdu vo vzťahu k dotknutému zamestnancovi (doručenie prvého podania). Uvedená požiadavka vyplýva aj z konštantnej judikatúry, poukazujeme pritom napríklad na rozhodnutie Ústavného súdu SR, II. ÚS. 67/02, podľa ktorého: „...úkony súdu, ktoré sú obsahom poučovacej povinnosti, sa musia vykonávať na začiatku občianskoprávneho konania alebo v jeho bezprostrednej nadväznosti. Len takýto postup občianskoprávneho súdu je zlučiteľný so základným právom účastníka na konanie bez zbytočných prieťahov...“ [2]

Aktuálna právna úprava civilného sporového konania v ČR je takmer totožná s právnou úpravou platnou na Slovensku do roku 2016. Na Slovensku do roku 2016 neplatili žiadne osobitné ustanovenia vo vzťahu k rozšírenej poučovacej povinnosti súdu v prípade pracovnoprávneho sporu. V rámci platnej právnej úpravy ČR zakotvenej v OSŘ sa tak na pracovnoprávny spor aplikuje všeobecná úprava poučovacej povinnosti bez akýchkoľvek odklonov. Konkrétne je poučovacia povinnosť súdu upravená v § 114c a § 118 OSŘ, kde sa uvádza, že Soud vyzve účastníky, aby do protokolu doplnili svá potřebná tvrzení o skutečnostech rozhodných pro věc a návrhy na provedení důkazů k jejich prokázání a aby splnili své další procesní povinnosti, a poskytne účastníkům potřebná poučení. Podľa § 118a OSŘUkáže-li se v průběhu jednání, že účastník nevylíčil všechny rozhodné skutečnosti nebo že je uvedl neúplně, předseda senátu jej vyzve, aby svá tvrzení doplnil, a poučí jej, o čem má tvrzení doplnit a jaké by byly následky nesplnění této výzvy. Podľa odseku 2 tohto ustanoveniaMá-li předseda senátu za to, že věc je možné po právní stránce posoudit jinak než podle účastníkova právního názoru, vyzve účastníka, aby v potřebném rozsahu doplnil vylíčení rozhodných skutečností. Podľa odseku 3Zjistí-li předseda senátu v průběhu jednání, že účastník dosud nenavrhl důkazy potřebné k prokázání všech svých sporných tvrzení, vyzve jej, aby tyto důkazy označil bez zbytečného odkladu, a poučí jej o následcích nesplnění této výzvy. Napokon podľa odseku 4 § 118a OSŘPři jednání předseda senátu poskytuje účastníkům poučení též o jiných jejich procesních právech a povinnostech; to neplatí, je-li účastník zastoupen advokátem nebo notářem v rozsahu jeho oprávnění stanoveného zvláštními předpisy.

Podľa relevantnej judikatúry pri aplikácii postupu súdu podľa § 118a OSŘ nepostačuje, aby súd poskytol toto poučenie len odkazom na zákonné ustanovenie, ale je potrebné, aby v konkrétnych súvislostiach poučil účastníkov v rámci konania o neúplnosti ich tvrdení alebo nedostatočnosti nimi predložených dôkazov. [3]

Všeobecná poučovacia povinnosť súdu zakotvená v OSŘ je širšia a rozsiahlejšia ako všeobecn