Porušenie zásady rovnakého zaobchádzania

V rámci pracovnoprávnych vzťahov možno legislatívnu úpravu v oblasti zásady rovnakého zaobchádzania a zákazu diskriminácie v Zákonníku práce rozlíšiť do troch nosných oblastí:

1. všeobecný zákaz diskriminácie (v čl. 1 ZP vo väzbe na § 13 ZP),
2. zákaz diskriminácie z dôvodu pohlavia s osobitným dôrazom na oblasť rovnakého odmeňovania za vykonanú prácu (čl. 6 ZP vo väzbe na § 13 a 119a ZP),
3. odlišné zaobchádzanie s osobitnými kategóriami znevýhodnených osôb (čl. 6 Zákonníka práce vo väzbe na § 158 až 165 ZP a § 171 až 176 ZP).

Antidiskriminačný zákon upravuje uplatňovanie zásady rovnakého zaobchádzania a prostriedky právnej ochrany v prípade porušenia tejto zásady v oblasti pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahov, sociálneho zabezpečenia, či zdravotnej starostlivosti.

Právna úprava antidiskriminačného zákona rozlišuje medzi pojmom dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania (širší pojem) a zákazom diskriminácie.

Podľa § 2 ods. 1 antidiskriminačného zákona spočíva dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania v zákaze diskriminácie z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia.

Pri dodržiavaní zásady rovnakého zaobchádzania treba prihliadať aj na dobré mravy a na účely rozšírenia ochrany pred diskrimináciou. Podľa § 2 ods. 3 antidiskriminačného zákona spočíva dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania aj v prijímaní opatrení na ochranu pred diskrimináciou.

Antidiskriminačný zákon vymedzuje diskriminačné dôvody (§ 2 ods. 1) a formy diskriminácie (§ 2a ods. 1), podľa ktorých sa rozlišuje diskriminácia priama a nepriama, obťažovanie, sexuálne obťažovanie a neoprávnený postih; diskriminácia je aj pokyn na diskrimináciu a nabádanie na diskrimináciu (právna úprava obsiahnutá v antidiskriminačnom zákone s účinnosťou od 1. júla 2003 nahradila pôvodné znenie § 13 ZP, ktoré vymedzovalo priamu a nepriamu diskrimináciu v oblasti pracovnoprávnych vzťahov).

V praxi je časté obťažovanie na pracovisku. Tento negatívny prejav správania na pracovisku má rôzne podoby a je označovaný rôznymi pojmami: mobbing, bossing, zneužívanie zamestnancov, šikanovanie, psychoteror na pracovisku, morálne obťažovanie.

Kľúčovým identifikátorom rozlíšenia diskriminačného zaobchádzania – obťažovania podľa § 13 ods. 1 a 2 ZP – a zneužitia práva, ktoré súvisí so šikanovaním na pracovisku a možno ho tiež vnímať ako obťažovanie zo strany vedúceho zamestnanca (pozri výklad v nasledujúcich častiach), je prítomnosť diskriminačného dôvodu.

Ak tento diskriminačný dôvod nie je daný – neexistuje (t. j. zamestnanec je šikanovaný „len tak“, nie z dôvodu napríklad jeho veku, pohlavia, rasy, farby pleti a podobne), potom takéto konanie nespadá pod antidiskriminačnú legislatívu a pôjde o zneužitie práva podľa § 13 ods. 4 ZP.

Zásadu rovnakého zaobchádzania však možno vnímať širšie len ako strohé posudzovanie zaobchádzania so zamestnancom na podklade prítomnosti diskriminačného dôvodu. V najširšom význame sa môže zamestnanec domáhať ochrany podľa § 13 ods. 1 ZP vtedy, keď subjektívne cíti, že s ním bolo nerovnakým spôsobom zaobchádzané, t. j. že rovnosť šancí či možností, prostredníctvom ktorých sa uchádza napríklad o obsadenie pracovnej pozície alebo mzdového (finančného) ohodnotenia, neboli v jeho prípade dodržané.

Všeobecne tak nemožno vnímať povinnosť rovnakého zaobchádzania len ako for