Stravné predstavovalo základnú formu finančného odškodnenia za zvýšené výdavky na stravovanie, ktoré zamestnanci počas pracovných ciest znášali mimo bežného pracoviska. V praxi sa vyplácalo ako jednorazová suma za každý deň služobnej cesty, prípadne ako percentuálne krátená suma podľa dĺžky pobytu. Jeho poslaním bolo „vyrovnať“ rozdiel medzi bežnými životnými nákladmi zamestnanca a reálnou cenou jedla v cudzom prostredí, teda nahradiť náklad, ktorý by bez služobnej cesty nevznikol.
- Vzor
Historické ukotvenie
Korene inštitútu siahali ešte do prvej Československej republiky, keď sa potreba cestovných náhrad objavila spolu s rozmachom štátnej správy a železničnej dopravy. Už služobné predpisy z 20. rokov minulého storočia stanovovali pevné diétne sadzby pre štátnych úradníkov; prax sa neskôr preniesla aj do veľkých podnikov. Po druhej svetovej vojne systém nadobudol záväzný charakter a v roku 1992 ho kodifikoval federálny zákon č. 119/1992 Zb. o cestovných náhradách, ktorý zjednotil pravidlá pre celé územie ČSFR.
Po vzniku samostatnej Slovenskej republiky sa kľúčovým medzníkom stal zákon č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov, ktorý zaviedol indexačný mechanizmus viazaný na vývoj cien jedál a nápojov v reštauračnom stravovaní a rozlíšil tuzemské a zahraničné cestovné náhrady.