Ochrana odborárov podľa § 240 Zákonníka práce (a vybrané rozhodnutia súdov)

Ustanovenie § 240 Zákonníka práce (v nadväznosti na Dohovory Medzinárodnej organizácie práce č. 98 a č. 135) osobitne upravuje ochranu zástupcov zamestnancov s ohľadom na vykonávanie ich činnosti:

Toto je všeobecné konštatovanie a ochrana nielen s ohľadom na prepúšťanie (čo je rozvedené v ďalších odsekoch, ale napr. aj s ohľadom na odmeňovanie – nepriznanie odmeny, prekladania na iné činnosti, odmietanie ich žiadostí, ktoré sa iným zamestnancom schvaľujú, šikanovanie, a pod.)

Tu ide o kauzalitu medzi činnosťou, resp. aj samotným postavením zástupcov zamestnancov a opatreniami voči ním (ktoré by ich mohli poškodzovať vrátane skončenia pracovného pomeru), pričom táto ochrana sa vzťahuje nielen na čas trvania funkčného obdobia,  ale aj po jeho skončení. Zákonník práce uvádza, že je to 6 mesiacov po skončení funkčného obdobia. Faktom však je, že takáto ochrana proti napr. diskriminácii by mohla byť predmetom konania aj neskôr, pretože čas 6 mesiacov je zákonodarcom nastavený v podstate arbitrárne. Zamestnanec mohol byť predsedom odborovej organizácie 15 rokov a zamestnávateľ si na „odvetu“ počkal 6 mesiacov a jeden deň. Takto však právo gramaticky nemôže byť interpretované. Na druhej strane, rovnako ak bol zamestnanec v dávnej minulosti predsedom odborovej organizácie napr. 4 roky, nemôže sa automaticky brať do úvahy, že skončenie pracovného pomeru organizačnou zmenou je automaticky motivované jeho dávnym statusom predsedu odborovej organizácie. Z hľadiska vymedzenia časovej jednotky 6 mesiacov, môže byť aj dôležité, či tvrdenie „odborára“ znamená obrátenie dôkazného bremena v kontexte diskriminácie (čl. 1 a § 13 Zákonníka práce – „diskriminácia z dôvodu odborovej činnosti“) alebo nie. Osoba tento status priamo má, nepriamo ho má (§ 240 ods. 8) alebo ho už nemá. V prípade dávnej súvislosti by teda bývalý „odborár“ musel tvrdiť také skutočnosti, aby sa dala preukázať kauzalita medzi jeho dávnou odborovou činnosťou a konaním zamestnávateľa.

Tieto dva odseky vyjadrujú ideu zvýšenej ochrany zástupcov zamestnancov pred skončením pracovného pomeru. Je založená na niektorých prvkoch:

• zamestnávateľ musí pri dávaní výpovede alebo okamžitého skončenia pracovného pomeru žiadať predchádzajúci súhlas zástupcov zamestnancov.

V praxi sa možno stretnúť s otázkou o vzťahu medzi prerokovaním podľa § 74 Zákonníka práce a daním súhlasu podľa § 240 Zákonníka práce. V súdnom konaní sa viedol spor o tom, že zamestnávateľ síce postupoval podľa § 240 Zákonníka práce, ale nepostupoval aj podľa § 74 Zákonníka práce. Riešila sa teda otázka, či ustanovenie § 240 Zákonníka práce je postup lex specialis, a teda má „prednosť“ („nahrádza“) postup podľa § 74 Zákonníka práce alebo sa od zamestnávateľa vyžaduje, aby dodržal aj § 74 aj § 240 Zákonníka práce. V tomto ohľade bolo možné naraziť na sporné súdne rozhodnutie OS Bratislava I (4 Cpr/7/2014): „Odporca ako zamestnávateľ listom zo dňa 11.08.2014 požiadal zástupcu zamestnancov o prerokovanie výpovede a o udelenie súhlasu s výpoveďou navrhovateľke, pričom je zrejmé, že nepostupoval v súlade s ust. § 74 a 240 ods. 9 Zákonníka práce, ktorú skutočnosť počas konania ani nepopieral. Ako vyplýva z cit. ust. § 74 Zákonníka práce, nesplnenie si povinnosti zamestnávateľom vopred prerokovať výpoveď danú zamestnancovi so zástupcami zamestnancov zákon sankcionuje neplatnosťou výpovede. Rovnako je výpoveď neplatná v prípade, ak zástupcovia zamestnancov neudelia vopred súhlas s výpoveďou členovi príslušného odborového orgánu. V tomto prípade však zákon stanovuje platnosť výpovede, ak od zamestnávateľa nemožno spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával, pokiaľ sú ostatné podmienky výpovede splnené. Ustanovenie § 240 ods. 10 Zákonníka práce však nemožno aplikovať na daný prípad, nakoľko neboli splnené ostatné podmienky výpovede, a to vopred prerokovať výpoveď so zástupcami zamestnancov.“. Z tohto rozhodnutia vyplývalo, že § 74 a § 240 Zákonníka práce sa musia aplikovať oba, čo však popiera zámer zákonodarcu a účel ustanovenia.

Naopak Krajský súd v Nitre (19.2.2020) v prípade 25CoPr/2/2019 rozhodol nasledujúco: