Zamestnávateľ má za podmienok vymedzených v § 57 ZP právo vyslať zamestnanca na pracovnú cestu. V súvislosti s pracovnou cestou je potrebné posúdiť, ktoré úseky pracovnej cesty sú pracovným časom a ktoré dobou odpočinku.
- Vzor
Pri pracovnej ceste sa z hľadiska pracovného práva osobitne posudzujú niektoré skutočnosti:
- pracovný čas na pracovnej ceste (ktoré úseky sú pracovným časom a ktoré dobou odpočinku),
- dĺžku trvania pracovnej cesty z hľadiska cestovných náhrad za pracovnú cestu (stravné – celková dĺžka, počas ktorej je zamestnanec na pracovnej ceste bez ohľadu na to, či ide o pracovný čas alebo o dobu odpočinku) a
- prípadný pracovný úraz na pracovnej ceste (§ 220 ZP, t. j. či ide o pracovnoprávnu zodpovednosť zamestnávateľa pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s nimi – tiež nie je naviazané na otázku, či ide o pracovný čas alebo dobu odpočinku).
Kompenzáciu straty času možno riešiť aj cez § 96b ZP (náhrada za stratu času).
Situácie, ktoré môžu nastať z hľadiska posúdenia pracovného času a doby odpočinku na pracovnej ceste
a) zamestnanec, ktorý neriadi/nevedie motorové vozidlo, a zamestnanec − vodič referentského vozidla
Ide o zamestnanca, ktorý vedenie vozidla nemá dohodnuté ako druh práce v pracovnej zmluve (napr. ide o účtovníka spoločnosti, ktorý cestuje na školenie do iného mesta