Sociálny aspekt pracovného zákonodarstva má viacero rozmerov. Nie je to len o zdraviu neškodlivom, bezpečnom a uspokojivom nastavení samotných podmienok výkonu práce. Je to aj o zohľadnení určite osobitnej, veľmi často zraniteľnej, možno povedať aj inak súkromnej pozície zamestnanca pri určovaní týchto pracovných podmienok. Osobitným spôsobom zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v z. n. p. (ďalej len „Zákonník práce“) chráni osamelého zamestnanca. Priznaním určitých pracovnoprávnych nárokov zohľadňuje jeho neľahkú životnú situáciu. Podmienkou uplatňovania týchto nárokov je status osamelého zamestnanca.
- Vzor
Kto je to osamelý zamestnanec?
Definíciu osamelého zamestnanca upravuje § 40 ods. 1 a 2 Zákonníka práce. Podľa citovaného ustanovenia je osamelým zamestnancom zamestnanec, ktorý žije sám a je slobodný, ovdovený alebo rozvedený muž, slobodná, ovdovená alebo rozvedená žena.
Znamená to, že zamestnanca možno považovať za osamelého za splnenia oboch kumulatívnych podmienok:
- zamestnanec (bez rozdielu pohlavia) žije sám a
- je rozvedený, slobodný alebo ovdovený.
Všeobecne možno prijať záver, že sám nežije ten, kto žije s inou osobou v spoločnej domácnosti.
Legálnu definíciu spoločnej domácnosti, objasnenú aj judikatúrou slovenských súdov, nájdeme v ustanovení § 115 Občianskeho zákonníka (zákon č. 40/1964 Zb.). Spoločnú domácnosť tvoria fyzické osoby, ktoré trvale spolu žijú a spoločne uhrádzajú náklady na svoje potreby. Spoločná domácnosť spravidla predpokladá aj spoločné bývanie (rozhodnutie Krajského súdu v Plzni č. 12/1968, 5 CO 54/67).
V tejto súvislosti nie je zásadne rozhodujúce ani to, či člen domácnosti je v nej prihlásený na prechodný alebo trvalý pobyt. Ide totiž o administratívnu záležitosť, ktorá nič nemení na úmysle žiť natrvalo v určitej spoločnej domácnosti. Spoločná úhrada nákladov znamená spoločné zdieľanie vzájomných životných nákladov členov domácnosti.
Podmienku osamelosti podľa § 40 ods.