Správne určenie výpovednej doby zamestnancovi v prípade uplatnenia výpovedného dôvodu podľa ustanovenia § 63 ods. 1 písm. c) Zákonníka práce predstavuje v aplikačnej praxi pre mnohých personalistov i právnikov výzvu.
Pravidelne totiž prichádza k zamieňaniu výpovedných dôvodov spôsobom, keď sa na účely skončenia pracovného pomeru použije jeden výpovedný dôvod a na určenie výpovednej doby druhý dôvod, pretože sa zamestnávateľ domnieva, že dlhodobá zdravotná nespôsobilosť zamestnanca a nemožnosť výkonu práce zo strany zamestnanca z dôvodu choroby z povolania je rovnaká situácia.
Primárne si dovoľujeme poukázať na povinnosť zamestnávateľa podľa ustanovenia § 61 ods. 2 Zákonníka práce, spočívajúcu v skutkovom vymedzení dôvodu výpovede tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, a prípadné uloženie sankcie v prípade nedodržania tejto právnej premisy v podobe neplatnosti skončenia tohto pracovného pomeru. Takto vymedzený dôvod rovnako nemôže zamestnávateľ dodatočne meniť.
- Vzor
Ustanovenie § 63 ods. 1 písm. c) Zákonníka práce obsahuje (napriek tomu, že ide o rovnaké zákonné ustanovenie) 3 rôzne samostatné výpovedné dôvody, ktoré sa vzájomne odlišujú svojím obsahovým vymedzením a ktoré sa vzájomne ani nesubstituujú, a ani vzájomne nenahrádzajú, pretože vychádzajú z odlišnej príčinnej súvislosti, ktorých prvky sa síce môžu čiastočne kryť, oba výpovedné dôvody však nemožno používať súčasne alebo podľa nich súčasne posudzovať iné pracovnoprávne nároky zamestnancov.
Ustanovenie § 63 ods. 1 písm. c) Zákonníka práce rozoznáva „dlhodobú stratu spôsobilosti vykonávať doterajšiu prácu“ zamestnancom z iných dôvodov, ako dôvodov spočívajúcich v príčinnej súvislosti s objektívnou zodpovednosťou zamestnávateľa za vznik pracovného úr