S monitorovaním zamestnancov na pracovisku sa v praxi stretávame stále častejšie. Istú zásluhu na tom má skutočnosť, že v súčasnej dobe charakteristickej rýchlym technologickým rozvojom už úplne neplatí pravidlo, že pracovný čas využívame výhradne na prácu. Nepochybne žiaden zamestnávateľ nestojí o to, aby jeho zamestnanci namiesto výkonu práce lustrovali sociálne siete, venovali sa online nakupovaniu, prípadne používali pracovný mail či auto na súkromné účely.
S cieľom uistiť sa, či sa zamestnanci počas pracovnej doby skutočne venujú práci, zavádzajú mnohí zamestnávatelia rôzne kontrolné mechanizmy, ako napríklad lokalizáciu polohy zamestnanca pomocou GPS počas služobnej cesty, kamerový systém na pracovisku, sledovanie webstránok prezeraných zamestnancami a podobne. Je však zamestnávateľ oprávnený takýmto spôsobom zasahovať do súkromia zamestnanca? Sú takéto zásahy v súlade s právnymi predpismi?
- Vzor
Právo na súkromie ako jedno zo základných ľudských práv nepochybne prislúcha i zamestnancom. Je však nutné zdôrazniť, že na druhej strane je právo zamestnávateľa vykonávať kontrolu a dohľad nad pracovným výkonom zamestnanca, a taktiež právo primeraným spôsobom zabezpečovať ochranu vlastného majetku. Z tohto dôvodu nie je súkromie na pracovisku úplne nedotknuteľné. Pri posudzovaní miery súkromia na pracovisku judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva stanovuje tzv. dôvodné očakávanie súkromia. V zmysle neho zamestnanec môže dôvodne očakávať súkromie, ak z pokynov zamestnávateľa či z vnútropodnikových predpisov nemožno vyvodiť opak.
V zmysle slovenskej legislatívy síce je monitorovanie činnosti zamestnancov možné, no len v zákonom presne vymedzených mantineloch. Kľúčovým ustanovením o kontrolovaní zamestnancov je § 13 ods. 4 Zákonníka