Nepretržitý denný odpočinok

Otázka nepretržitého denného odpočinku je upravená v § 92 ZP. Ide o jednu z dôb odpočinku (pojem doba odpočinku pozri § 85 ods. 2 ZP, pozri aj, čo sa považuje a čo sa nepovažuje za pracovný čas a dobu odpočinku).

K otázke účelu doby odpočinku sa vyjadril aj SD EÚ v prípade C-151/02 ­Jaeger (bod 92) (doba odpočinku musí účinná, t. j. umožniť zotaviť sa a pôsobiť preventívne, aby sa znížilo riziko zhoršenia BOZP, ktoré môže spôsobiť nahromadenie období práce bez potrebného odpočinku), C-484/04 Komisia proti Spojenému kráľovstvu Veľkej Británie a Severného Írska (bod 39).

Nepretržitosť denného odpočinku

Zákonník práce určuje, že odpočinok má byť nepretržitý, a teda vylučuje jeho „pretržitosť“, t. j. prerušenie. Nepretržitosť predstavuje bez prerušenia po sebe nasledujúce hodiny v priebehu 24 hodín, nie ich súčet z 24 hodín.

Rozsah minimálneho nepretržitého denného odpočinku

Zákonník práce upravuje minimálny rozsah nepretržitého denného odpočinku:

1. mladistvý zamestnanec (pojem v § 40 ods. 3 ZP) − aspoň 14 hodín po sebe nasledujúcich v priebehu 24 hodín,
2. (iný ako mladistvý) zamestnanec – najmenej 12 hodín po sebe nasledujúcich v priebehu 24 hodín.

Príklad:

Ak pracovná zmena skončí v utorok o 22.00 h, ďalšia pracovná zmena tohto zamestnanca môže začať najskôr v stredu o 10.00 h. Doba od 22.00 h do 10.00 h je doba nepretržitého denného odpočinku v trvaní 12 hodín po sebe nasledujúcich.

Cyklus 24 hodín a posudzovanie minimálneho odpočinku

Zákonník práce zároveň upravuje, že minimálny odpočinok v trvaní 12 hodín sa posudzuje v priebehu 24 hodín, pričom 24-hodinový cyklus sa posudzuje od začatia vykonávania práce.