O čom (ne)musia zamestnanci mlčať?

Zákonník práce bližšie neupravuje, ktoré konkrétne skutočnosti sú predmetom povinnosti zachovávať mlčanlivosť. Zamestnávateľ by mal z dôvodu určitosti a transparentnosti definovať, ktoré skutočnosti podliehajú ochrane.

Tieto skutočnosti môže zamestnávateľ špecifikovať v pracovnej zmluve alebo v inom internom predpise (smernica, usmernenie, pokyn a pod.), s ktorým bude zamestnanec preukázateľne oboznámený. Tým pádom vedieť, v akom rozsahu má zachovávať povinnosť mlčanlivosti.

Zamestnanci sú povinní zachovávať mlčanlivosť najmä vo vzťahu k:

• osobným údajom (iných zamestnancov, klientov, dodávateľov a pod.), ku ktorým mali prístup u zamestnávateľa,
• know-how, obchodnému tajomstvu, bankovému tajomstvu,
• iným citlivým informáciám a skutočnostiam.

Zamestnávateľ by mal prihliadať na rozsah toho, čo považuje za skutočnosti podliehajúce zachovávaniu mlčanlivosti zo strany zamestnanca. Mal by vyhodnotiť, či ide o skutočnosti, ktoré spĺňajú nasledujúce kritériá:

• zamestnanec sa o nich mohol dozvedieť pri výkone zamestnania,
• existuje odôvodnený záujem zamestnávateľa na tom, aby sa o skutočnostiach nedozvedeli iné osoby (napr. mohlo by dôjsť k spôsobeniu škody alebo inej ujmy – peňažnej alebo nepeňažnej).

Konkrétne skutočnosti, ktoré zamestnávateľ považuje za hodné ochrany, by mali byť vymedzené v pracovnoprávnych dokumentoch, s ktorými bol zamestnanec preukázateľne oboznámený, napríklad v pracovnej zmluve, internej smernici a pod.

Povinnosť zachovávať mlčanlivosť neznamená, že samotný zamestnanec nemôže